Život nebýva vždy prechádzka ružovou záhradou, obzvlášť život motorkára. Za pocit voľnosti a nadšenie z jazdy sa občas platí, niekedy menej, niekedy viac a niekedy, žiaľ, i cenou najvyššou. Či už vlastnou chybou alebo cudzím zavinením, nejaké tie prekérne situácie zažil zrejme každý motorkár. A ktorý ešte nie, toho to čaká, ako hlása stará múdrosť.

 

Drobné trampoty sa môžu prihodiť z nepozornosti, roztržitosti i neskúsenosti. Počas prvých mesiacov jazdenia na motorke som sa napríklad naučila, že zatáčať do dvora cez kaluž plnú blata treba opatrne, inak sa bavia všetci susedia. Alebo že pri zastavovaní na krajnici je dobré dávať si pozor na štrk, na ktorom sa to pri brzdení poriadne šmýka. V oboch prípadoch bola rýchlosť minimálna a skončili len položením stroja na bok bez škôd na majetku, zdraví a životoch.

 

Ľudia, ktorí sa dozvedia, že jazdím na motorke, zvlášť ak vidia na akej, sa ma často pýtajú, či ju dokážem zdvihnúť, keď spadne. Nebudem zapierať, že pri obdivných pohľadoch po nonšalantnom „samozrejme“ moje ego spokojne pradie, pravdou však je, že použitím správnej techniky dokáže aj podstatne drobnejšia žena než ja dostať motorku naspäť na kolesá. Ak teda nejde o plne nabalené veľké cestovné enduro, s ktorým mali čo robiť dvaja statní chlapi. Alebo ak jazdcovi pod mašinou ostane zakliesnená noha, čo pri pádoch v malej rýchlosti nemusí nevyhnutne znamenať zranenie, ale ležať na ceste prikrytý motorkou a čakať na pomoc nepatrí k najlepším možným zážitkom z výjazdu.

 

Roztržitosť môže zapríčiniť aj také úsmevné príhody, ako napríklad že jazdec po zastavení na parkovisku zabudne vysunúť stojan a namiesto opretia motorky si ju položí až na zem, alebo po dobrzdení na červenú na frekventovanej križovatke zamyslený zabudne zložiť nohy zo stúpačiek (nepreháňam, naozaj sa to stalo) a pekne sa spolu s ňou vyklopí na cestu za pobavených pohľadov okolia. Takéto malé trapasy končia poväčšine len zranenou pýchou, ktorá rýchlo prebolí a motorkári sa vcelku radi o takéto zážitky podelia. Veď nech hodí odtrhnutým blinkrom ten, komu sa niečo podobné nikdy nepodarilo.

 

Nie všetky pády však končia takto veselo. Na cestách číha nebezpečenstvo v mnohých podobách a občas sa nepodarí vyhnúť sa mu. Neradi to priznávame, ale značná časť toho nebezpečenstva spočíva v motorkárovej hlave. Už som spomínala v predchádzajúcich častiach, že silný stroj pod zadkom láka k využitiu svojho potenciálu. Nebezpečnou kombináciou je nedostatok skúseností a silná motorka. Každú sezónu si bulvárni novinári zgustnú na niekoľkých prípadoch, keď mladý chalan nezvládne mašinu a vo vysokej rýchlosti sa rozfláka, v tom horšom prípade aj so spolujazdkyňou alebo náhodným chodcom.

 

U začiatočníkov je pravdepodobnosť chyby vyššia než u skúsených jazdcov, zodpovedný prístup by teda nabádal začínať na motorke s menším motorom a výkonom, ktorá jazdca nevytrestá za malé pochybenie, a s pribúdajúcimi skúsenosťami postupne prechádzať k výkonnejším strojom. V tejto otázke sa názory rôznia. Niektorí tvrdia, že ak to má človek „upratané v hlave“, môže začínať aj na nadupanom superšporte a zvládne to. O niekoľkých takýchto prípadoch viem, ide však o ľudí, ktorí s motorkami začínali v trochu (či ešte trochu viac) vyššom veku než nevycválaných osemnásť, kedy je život gombička a adrenalín je priam nevyhnutnou životnou potrebou.

 

K bežným (nielen) začiatočníckym chybám patrí tzv. fixovanie pohľadu. Povedané po lopate – kam čumíš, tam ideš. Na motorke to platí do písmena. V bežnej praxi to znamená, že sa človek napríklad zadíva na výtlk, ktorému sa chce vyhnúť, a prejde presne cezeň. Horšie je, keď sa pohľad fixuje napríklad na protiidúce auto, ktoré sa náhle vynorí zo zákruty, alebo na inú nečakanú prekážku. Aj skúsenému motorkárovi sa môže stať, že sa zľakne, stuhne, zahľadí sa, kam nemá, a nešťastie je hotové.

 

Nezanedbateľným faktorom je aj technický stav motorky a pneumatík. Mašina, ktorá má svoje „muchy“, môže zradiť v najnevhodnejšom momente, ojazdené gumy, na ktorých sa za sucha ešte dá vyblázniť na Pezinskej Babe, môžu na mokrej ceste poslať jazdca aj so strojom expres rekomando k zemi. No aj pneumatiky v dobrom stave nemusia držať na asfalte, ak sú vonku tri stupne nad nulou. Na to treba pamätať hlavne úvodom sezóny, keď po dlhej zimnej pauze nedočkavo vyťahujeme mašiny z garáží. Začiatkom jari bývajú cesty ešte plné posypového materiálu od zimy, čo je tiež pre dve kolesá nebezpečné, najmä keď sa motorkár ešte nemal kedy dostať do jazdeckej formy po niekoľkých mesiacoch absťáku.

 

Samostatnou kapitolou sú kolízie so zverou. Zajac, bažant či líška pod kolesami sa dajú ešte ustáť bez veľkých následkov, no stret so srnou alebo diviakom už môže dopadnúť všelijako. Záleží len na momentálnom šťastí v nešťastí, či si následky odnesie len to zviera, motorka, alebo aj jazdec. Dajú sa kúpiť rôzne zariadenia na motorku, ktoré vraj zver od cesty odplašia, ale názory na ne sú skôr skeptické. Podstatná je hlavne obozretnosť, predvídavosť a oči na stopkách.

 

Smutným faktom je, že akokoľvek si jazdec dáva pozor a jazdí s rozumom, niekedy nehode zabrániť nedokáže, ak ju spôsobí nepozornosť, chyba, či nebodaj alkohol u niekoho iného. Typickým príkladom je nedanie prednosti v jazde pri vychádzaní auta z vedľajšej cesty alebo pri odbočovaní doľava. Už som viackrát spomínala v predchádzajúcich článkoch aj v diskusiách, že motorkár je ľahšie prehliadnuteľný, nezaškodí však spomenúť to znova. Vďaka zmene legislatívy, ktorá umožňuje riadiť skúter do 125 cm3 len s B-čkovým vodičákom, pribudlo na našich cestách veľké množstvo takýchto jednostopových vozidiel, a tak sa vodiči postupne učia viac si ich všímať. Ide to pomaly, ale zdá sa mi, že sa to trošku zlepšuje.

 

Horšie je, že z ciest nemizne arogancia a agresivita určitých jedincov. Akým výrazom označiť človeka, ktorý jasne vidí, že ma má v protismere, napriek tomu však predbieha, čím ma prinúti uhnúť sa na krajnicu, aby som sa mu aj s motorkou nerozpleskla ako mucha na čelnom skle? Keď som takúto situáciu zažila počas jedného dňa tretí raz, zabudla som na dobrú výchovu a odvtedy namiesto poklopania si po hlave prilbe takýchto elementov „zdravím“ vztýčeným prostredníkom. Viem, nesluší sa to a je to aj proti predpisom, hanba mi.

 

Aby som predišla rozhorčeným reakciám vodičov áut, podotýkam, že mi je jasné, že aj medzi motorkármi sa nájdu prípady všelijaké. Mojím cieľom nie je rozdúchavať vášne a navzájom sa obviňovať, kto je horší. Len som si chcela povzdychnúť, že mi tu chýba trochu zdvorilosti, tolerancie a vzájomnej úcty. Čo, bohužiaľ, platí aj mimo cestnej premávky, ale to už je téma na iný článok.

 

Nabudúce niečo o motorkárskych zvykoch, komunikácii a folklóre.